Vysielač na Veľkej Javorine patrí už k neoddeliteľnému architektonickému prvku tejto lokality a okolia. Málokto však už dnes vie, že o jeho prvotnú výstavbu sa vôbec nezaslúžili Slovenské telekomunikácie.
STARÁ TURÁ. Krstným otcom výstavby sa stal Miroslav Nerád (1914 - 2009) a zopár nadšencov z jeho pracovného okolia. Teda Presná mechanika Stará Turá (vtedajší názov Chirany) bola hlavným iniciátorom aj realizátorom stavby.
Môj otec, Dušan Klimáček, bol veľkým nadšencom elektrotechniky a ako prvý človek na Starej Turej si kúpil televízny prijímač, ešte pred prvým vysielaním Slovenskej televízie v roku 1956. Jeho vtedajší sused, Miroslav Nerád, riaditeľ Presnej mechaniky, bol tiež nadšený pre technické novinky.
Na Starej Turej sa nedarilo chytiť televízny signál, na Veľkej Javorine áno. Preto jediným riešením ako dostať signál do Starej Turej a celého okolia, vrátane Moravy, bolo vybudovanie retranslačného vysielača.
Dostať povolenie nebolo jednoduché
Nasledovala najťažšia časť celého plánu, povolenie na výstavbu. Bolo to obdobie studenej vojny a slovo vysielačka naháňalo hrôzu každému pracovníkovi ministerstva spojov. Prehovárania a žiadosti na zodpovedné ministerstvá nebrali konca. Nerádovi bolo jasné, že nikoho zo zodpovedných do stavby vysielača neprinúti v čase, keď Stará Turá nebola prioritnou oblasťou na šírenie televízneho vysielania.
Preto zvolil inú stratégiu. Zvolal stretnutie zástupcov ministerstva a spojovacieho učilišťa v Novom Meste nad Váhom priamo na Veľkú Javorinu na jar roku 1957. V tom čase zo slovenskej strany ešte neexistovala prístupová cesta, tak niektorí pozvaní prišli na stretnutie ako turisti.
Krátko pred cieľom stretol Nerád svojho spolužiaka, ktorý tiež prišiel na vrchol, spýtal sa ho: „Čo tu ty robíš? Ale, odpovedal spolužiak, poslal ma sem šéf, lebo nejaký blbec zvoláva poradu ohľadne stavby nejakej vysielačky, čo mu v živote nemôžu povoliť, ale reku nech sa tam idem pozrieť, však uvidím, kto je ten dobrodruh a aspoň si spravím výlet na Javorinu. V každom prípade mu to ministerstvo kategoricky zamietne!" „No tú poradu som ja zvolal," vysvetlil prekvapujúci fakt svojmu spolužiakovi, zástupcovi ministerstva, Nerád.
Na samotnej porade predstavil Nerád svoju stratégiu. Vysvetlil zúčastneným, že od ministerstva potrebujú len povolenie a vlastnú stavbu s kompletným vybavením zabezpečia z vlastných zdrojov. Po dokončení a sprevádzkovaní stavby ju bezplatne odovzdajú ministerstvu spojov. Táto, v skutku nezvyčajná ponuka, nenechala ministerstvo kľudným, aj keď sa zase dlhšie nič nedialo.
Nerád telefonoval niekoľkokrát svojmu spolužiakovi na Ministerstvo spojov, či by nemal napísať nejakú urgenciu, aby sa veci dali do pohybu. „Prosím ťa, nikde už nepíš, lebo Ti to celé zhodia zo stola," varoval ho spolužiak. Po nejakom čase povolenie na výstavbu predsa len prišlo, ale bola tam podmienka, aby výstavba bola dokončená do konca roku 1957. Spustila sa lavína ďalších rokovaní.
Chýbali potrebné súčiastky aj ľudia
Zástupcovia spojovacieho učilišťa v Novom Meste nad Váhom poukazovali na to, že vysielacie elektrónky s potrebným výkonom sa v Československu nevyrábajú. Toto bol závažný problém, nakoľko nákup zo západného zahraničia bol za socializmu takmer nemožný. Tiež nebolo jasné, kto by bol schopný vyrobiť minimálne 15 metrový stožiar, ktorý bol nutný a projekčne vypočítaný na prevádzku daného retranslačného vysielača.
Jedna z výhod bola, že na Veľkú Javorinu už dávnejšie privedli elektrické vedenie do Holubyho chaty. A tak sa nadšenci pustili do práce. Vykopali kanál pre položenie elektrického vedenia, postavili vysielaciu budovu a betónovú základňu pre 15-metrový stožiar. Nedostupné výkonové vysielacie elektrónky a problém, kto vysielač postaví sa podujal zabezpečiť sám Nerád. O pomoc požiadal riaditeľa Tesly Pardubice. Tu sa podarilo vyrobiť potrebné elektrónky. Nerád upozornil riaditeľa, že nemajú peniaze, teda keby mohli elektrónky vyrobiť ako skúšobné vzorky. Objednal hneď tri, aby boli do rezervy.
Druhá náročná úloha čakala na Neráda v Slováckých strojárňach v Uherskom Brode. Riaditeľ podniku na nádvorí postavil pred Neráda obrátenú debňu od piva a povedal chlapom „Riaditeľ Presnej Mechaniky v Starej Turej by Vám chcel niečo povedať" a naznačil mu, aby sa postavil na debňu a presvedčil chlapov sám. Nerád teda ťažisko svojej reči začal tým, že vyrobením stožiara získa aj Morava televízny signál, že už nemajú veľa času na dokončenie a celý projekt je nutné vykonať svojpomocne a brigádnicky, lebo je drahý a chýbajú peniaze.
Riaditeľ Slováckých strojární dal o návrhu hlasovať, ale ešte pred hlasovaním chlapov upozornil, že pokiaľ to odhlasujú, nebudú brať žiadne poobednajšie fušky, ale budú pracovať nezištne po pracovnej dobe na stožiari. Trvalo nejakú chvíľu, než sa zdvihla prvá ruka, ale nakoniec to odsúhlasili všetci.
„Mám ešte jednu podmienku, chcem, aby ste ten stožiar aj doviezli a postavili na Veľkú Javorinu," dodal Nerád.,,Samozrejme, však na Javorinu sa radi podívame," odvetili súhlasne robotníci.
Stavbu dokončili podľa plánu, vysielať sa začalo údajne na konci marca v roku 1958. Tento termín bol motivačný aj pre Miroslava Neráda, pretože na jar v roku 1958 vysielali priamy prenos z Majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní v Bratislave a chcel, aby ho už ľudia v okolí dosahu vysielača na Veľkej Javorine mohli sledovať zo svojich domovov.
Cesta na Veľkú Javorinu
Ešte ale ostal otvorený jeden problém. Nerád podal nesmelú žiadosť na Okresný národný výbor v Novom Meste nad Váhom, aby vybudovali prístupovú cestu na Veľkú Javorinu zo slovenskej strany. Najmä v zime by mohli mať technici problém dostať sa k vysielaču, čo by ohrozilo vysielanie v zimnom období.
Očakával zase byrokratický boj o vybudovanie cesty, ale s výstavbou cesty sa začalo prakticky ihneď po podaní žiadosti. Mnohí ľudia totiž už mali v tom čase televízory a keďže sa rýchlo rozkríklo, že na Javorine je vysielač, nikto zo zainteresovaných nechcel prísť o vysielanie. Vybudovaním cesty zo slovenskej strany sa Veľká Javorina zároveň otvorila aj turistickému ruchu.
Autor: Dušan Klimáček
