TRENČÍN. Spisovateľka Gabriela Futová počas návštevy v trenčianskej knižnici M. Rešetku absolvovala štyri besedy za jeden deň.
Vyštudovali ste žurnalistiku, pracujte ako metodička v prešovskej knižnici. Kde nastal zlom vydať sa na dráhu spisovateľky?
- V mladosti som veľmi chcela písať. Pri rozhodovaní o mojom budúcom smerovaní mi z toho logicky vyplynula žurnalistika. Ale počas štúdia na vysokej škole som zistila, že pre mňa nie je to pravé orechové. Ja si totiž pri písaní potrebujem vymýšľať. Správny čas pre „kariéru“ spisovateľky nastal na materskej dovolenke.
Čo pre vás znamená písanie a kde sa vám píše najlepšie?
- Momentálne je pre mňa písanie už skôr povinnosť. Na druhej strane mi stále poskytuje priestor, aby som sa mohla vyblázniť a vyjadriť presne tak, ako to cítim. Najlepšie sa mi píše v práci, keď všetci odídu. Vtedy mám pokoj a nikto ma nevyrušuje.
Prečo sa orientujete výhradne na detského čitateľa?
- Lebo som sa v ňom našla. Mám pocit, že som stále také veľké dieťa. Väčšinou píšem v prvej osobe a páči sa mi možnosť, že ako dieťa nemusím byť zodpovedná, keď v knižke niečo vyvádzam. Deti sú pre mňa z rozprávkových bytostí najzaujímavejšie, pretože dokážu vymyslieť neskutočné veci.
Vaša tvorba je popretkávaná bosorkami. Ide o súčasný trend alebo tým chcete povedať niečo viac?
- Ani nie. K bosorkám som mala vrúcny vzťah, kým nevyšiel Harry Potter. Potom nastal taký bosorácky boom, až sa mi téma trochu sprotivila a po mojej tretej knižke som sa jej už viac nevenovala. Pôvodne ma však inšpirovala predstava, že moja mama je ježibaba a vie čarovať.
Aký význam prikladáte čítaniu?
- Pre mňa osobne je čítanie neoddeliteľnou súčasťou života. Knihy ma bavia, nútia ma zamýšľať sa nad vlastným životom, dokonca mi radia. Veľmi často sa mi stáva, že problém, ktorý riešim, nájdem vyriešený práve v knihe, aj keď po tom vedome nepátram. Niekedy stačí jedna veta a mám vo veciach jasno.
Stačí deti motivovať k čítaniu len povinnou odporúčanou literatúrou v škole?
- Určite nie. Deti by si mali odporúčať knižky medzi sebou a byť systematicky vedené k tomu, aby sa rozprávali o knihách. Z praxe viem, že v knižniciach to tak funguje. Keď si deti povedia, že toto je fakt dobré, sú ochotné tomu uveriť skôr, ako keď im to odporučia dospelí.
Poznajú rodičia dostatočne detskú literatúru?
- Podľa mňa málo, ale keď sa to tak vezme, ani nemajú ako. Výber je veľký a zorientovať sa narýchlo napríklad v obchode, keď chcú dieťaťu kúpiť knihu, môže byť problém. Sama viem, že keď potrebujem niečo konkrétne zohnať, trávim hodiny v kníhkupectve a vždy som nespokojná, lebo si neviem vybrať.
Čo by im mohlo v tomto smere pomôcť preniknúť hlbšie do problematiky?
- Napríklad prísť sa do knižnice poradiť s detskými knihovníčkami. Prípadne navštíviť stránku Murova čitáreň, kde predstavujeme najmä slovenské novinky pre deti. Takisto čítať anotácie, pretože kníh vychádza veľmi veľa a je ťažké vybrať si tú správnu.
Názvami kníh často evokujete rôzne huncútstva, napriektomuvašim dielam nechýba výchovný rozmer. Ktoré hodnoty najviac preferujete?
- Na prvom mieste je u mňa jednoznačne rodina. Potom vzájomná tolerancia, porozumenie a láskavosť medzi ľuďmi. Mám pocit, že dnešné deti sa nevedia navzájom počúvať. Na besedách vidím, ako chcú všetci povedať nahlas svoj názor, no zároveň nerešpektujú, keď sa chce v podobnom duchu prezentovať aj niekto iný.
