Kam siahajú korene vašej futbalovej kariéry?
Začínal som ako žiak v Trenčianskej Turnej. Keď som mal štrnásť rokov, hrali sme Pod Sokolicami prípravný zápas s TTS Trenčín, po ktorom ma vtedajší tréner Mojžiš oslovil s ponukou na prestup. Nasledovalo pôsobenie v dorasteneckej lige. V júli 1962 som narukoval na základnú vojenskú službu. Najprv do Dukly Praha, odkiaľ si ma po štyroch mesiacoch vybrala druholigová Dukla Olomouc.
Z vojenčiny v Olomouci máte odložený diplom pre kapitána mužstva. Prečo ste odišli?
V Trenčíne bol nabitý káder, v Olomouci chceli, aby som zostal. Sľúbili mi prepožičanú hodnosť nadporučíka, no ja som uprednostnil Třinec, kde pôsobili ďalší hráči z Trenčína – Kopanický, Jankech, Zachar. Odtiaľ ma po dvoch rokoch zlanáril prvoligový klub Sklo Union Teplice. Manželka však čoraz viac naliehala, aby som sa vrátil domov. Po angažmáne v Gottwaldove som jej vyhovel a zamieril som späť do Trenčína.
Ale pri futbale ste zostali.
Ťahalo mi na tridsiatku, začal som sa postupne venovať funkcionárskej práci. Dostal som zamestnanie na leteckom učilišti v Trenčíne ako vedúci mimoškolskej výchovy s dôrazom na šport. Bol som predsedom Telovýchovnej jednoty Letecké opravovne, pomohol som vybudovať tamojšie futbalové ihrisko.
Paradoxne, s vašim menom zostanú navždy späté posledné roky Jednoty Trenčín.
V rokoch 1980 – 84 ma zvolili do funkcie tajomníka TJ, mal som pod sebou dvadsaťdva oddielov. Medzi nimi aj plavecký, ktorý viedol pán Mečiar. Šport bol na vysokej úrovni, okrem futbalu sme tu mali špičkovú hádzanú, kvalitný basketbal, volejbal, šach, cyklistiku.
Ako si spomínate na štiepenie slávnej telovýchovy z hľadiska futbalového oddielu?
Predsedom TJ bol Emil Smolka, na čele FO stál Ján Lipták. Od jari 1983 som prakticky kumuloval funkciu tajomníka celej jednoty aj FO. Na výročnej konferencii bol prijatý názov TTS Trenčín s konštatovaním, že zainteresované podniky sa už nestarajú tak, ako predtým.
Takýto stav určite nenastal zo dňa na deň.
Trhliny sa začali prejavovať už po vypadnutí z prvej ligy v sezóne 1979/80. Postupne to tlelo a bolo ťažké nazývať túto telovýchovnú jednotu ako Jednota. Pôvodne totiž išlo aj o jednotu všetkých podnikov, ktoré prispievali nielen na futbal, ale komplexne na celý šport.
Aká atmosféra vtedy panovala v trenčianskom futbale?
Nedobrá. Vypadlo sa do národnej ligy, hneď potom dokonca ešte nižšie. Odrazu všetci začali dávať od futbalu ruky preč. Ani podniky už nechceli zamestnávať futbalistov. Lebo v minulom režime nebol futbalista zamestnancom klubu, ale podniku. Darmo sa rozprávalo, aký je šport socialistický. Kamuflovali sme. A vedeli to všetci. Hráč bol zamestnaný v TOS-ke, Merine, či Odeve, ale do práce nechodil, prípadne na dve až štyri hodiny.
Bol rozdiel v tom, či futbalistu zamestnávala Odeva, Merina alebo TOS?
V klube dostával prémie za víťazstvá a takzvané kalórne, ako prilepšenie na vitamíny v rámci životosprávy. Podľa predpisov to predstavovalo pre hráča národnej ligy 300 korún mesačne. Ale inak bol rozdiel, kto aký plat dostal. Podľa toho, koľko si podnik mohol dovoliť. Keď sme si chceli udržať nejakého hráča, vycestovali sme za riaditeľom a požiadali ho o pomoc.
Prelaďme na trénerskú strunu, môžete priblížiť svoje začiatky v pozícii šéfa lavičky?
Ešte ako hráč Jednoty Trenčín som začal trénovať dorastencov Leteckých opravovní, neskôr som pôsobil ako hrajúci tréner Trenčianskej Turnej a Trenčianskych Teplíc. Priebežne som si doplnil trénerskú licenciu od IV. triedy cez kvalifikáciu trénera futbalu I. triedy na Fakulte telesnej výchovy a športu v roku 1997 až po najvyššiu PROFI licenciu.
Mali ste ambíciu stať sa profesionálnym futbalovým trénerom?
Od roku 1973 som pôsobil v trénersko-metodickej komisii Západoslovenského kraja. Najprv ako člen, neskôr tajomník a napokon dvadsať rokov ako predseda. Súbežne s rozdelením republiky som uspel vo výberovom konaní na funkciu profesionálneho trénera mládeže SFZ so zodpovednosťou za západoslovenský región a reprezentáciu Slovenska v kategórii 14 - 19 rokov, ktorú som vykonával do roku 2005. Štafetu som odovzdal mladším, v súčasnosti sa venujem už len aktivitám v rámci Únie futbalových trénerov Slovenska.
Ste spokojný s miestom ÚFTS v slovenskom futbalovom hnutí?
K celkovej spokojnosti svoje miesto ešte stále hľadáme. Zatiaľ môžem povedať toľko, že na rozdiel od minulosti existuje so SFZ podpísaná zmluva, v ktorej máme zadefinované pozície a kompetencie. Sme pridružený člen SFZ, všetko podstatné prehodnotíme v roku 2014.
V roku 2011 vás zvolili za prezidenta únie, v čom spočíva vaša práca?
Jednak sa podieľame na odbornom raste trénerov formou systematického vzdelávania, no taktiež zastupujeme ich stavovskú česť doma aj v zahraničí. Nielen tých s najvyššou PROFI licenciou, ale aj na nižších úrovniach, ktorí sa na nás denne telefonicky obracajú s problémami vo futbalových kluboch. Taktiež máme zmluvu s Úniou českých futbalových trénerov, na základe ktorej zabezpečujeme obojstrannú výmenu lektorov, stáže trénerov, organizáciu medzinárodných seminárov, či vydávanie odbornej literatúry. Popri tom stále prednášam. Pre futbal som sa narodil a s ním aj umriem.
Akú problematiku prednášate?
Osobnosť trénera, koučing, teoretickú prípravu trénera na zápas. Má to súhrnný názov Pedagogické zásady a prostriedky pre činnosť futbalových trénerov.
Dokážete porovnať postavenie súčasného trénera s tým spred tridsiatich rokov?
To sa nedá porovnávať. V minulom režime tréneri neboli platení klubmi, ale podnikmi. Ako majster v TOS-ke som jeden rok dokonca zamestnával trénera TTS Trenčín Jozefa Jankecha. Trénera nebolo možné len tak ľahko vyhodiť. Dnes sú tréneri platení majiteľmi klubov. V tomto je obrovský rozdiel, hoci peniaze, ktoré zarábali v minulosti, sú veľmi nízke oproti tomu, čo majú dnes v najvyššej súťaži.
Ktoré ďalšie oblasti prešli najvýraznejšími zmenami?
Napríklad dnes má tréner niekoľkonásobne väčší realizačný tím. On je hlavným aktérom celého tréningového procesu, ale má asistentov, kondičného špecialistu, zdravotníkov, kustódov. To znamená, že podmienky v otázke technickej vybavenosti klubov sú úplne inde.
Čo mali starší tréneri a tí dnešní nemajú a naopak?
Starším trénerom sa v dnešnej dobe ťažko zvyká na nový systém. Mladí tréneri si zase často myslia, že keď majú vzdelanie, je namieste hneď pýtať veľké peniaze. Občas im chýba pokora, ale aj skromnosť. Podľa mňa by mal každý tréner prejsť najprv mládežou. Je však chyba, že v našej spoločnosti nie sú tréneri mládeže dobre ohodnotení. Preto sa nemožno čudovať, že pri prvej príležitosti utekajú k dospelým. Na Západe to takto nefunguje. Pokiaľ sú mládežnícki tréneri kvalitní, sú adekvátne finančne ohodnotení.
Chcete niekomu špeciálne venovať záverečné slovo?
Za dosiahnuté výsledky v telovýchove ďakujem hlavne mojej manželke Olinke, s ktorou žijem už 49 rokov a ktorá mi spolu s rodinou vytvorila šťastný domov. Bola vždy mojou veľkou oporou a počas mojej neprítomnosti sa vzorne starala o výchovu našich synov.
