Reč je o farárovi Miroslavovi Lysičanovi.
TRENČÍN. Charizmatický kňaz sa vo svojich pôsobiskách prejavil ako muž činu. Povzbudzuje veriacich, mobilizuje mládež, iniciuje brigády. Voľný čas obetuje športu aj tesne pred päťdesiatkou.
Hádam ani nemôžeme začať inak - čo vás nasmerovalo na dráhu kňaza?
- Keď som mal desať rokov, do Terchovej prišiel misionár Jozef Šabo. Medzi chlapcami spôsobil doslova revolúciu, začali sme húfne miništrovať. Jeho nadšenie a príklad kňazského života boli pre mňa, popri Božom volaní, veľmi dôležité. Vtedy som si začal uvedomovať, že kňaz môže ľuďom sprostredkovať niečo, čo nikto iný.
Takže terchovská misia priniesla svoje ovocie.
- Páter Šabo patril do Spoločnosti Božieho Slova SVD. Stále mal za pätami eštebákov, ale Terchová naňho dodnes spomína, prerobil tam kostol aj faru. Ja som bol v podstate jeho prvý duchovný syn a prvý kňaz v Terchovej po šesťdesiatich rokoch. Zo skupiny, ktorá sa s ním stretávala na fare, vzišlo asi sedem kňazov. Niektorí sú v diecézach na Slovensku, časť zakotvila v zahraničí, napríklad verbista Martin Cingel v Keni.
V ére komunizmu si kňazské poslanie vyžadovalo zvýšenú dávku rizika a ostražitosti. Ako si spomínate na študentské časy?
- Za totality mohol študovať teológiu ten, kto mal maturitu z gymnázia. Lenže, ak vám do posudku napísali, že ste miništrant z katolíckej rodiny, mali ste problém sa na gymnázium vôbec dostať. Keď sa triedna učiteľka v štvrtom ročníku dozvedela, kde chcem študovať, asi desať rokov mi nevedela odpustiť, lebo mala problémy, že ma nedokázala prevychovať.
Kadiaľ viedli vaše prvé kroky po absolvovaní teológie?
- Vysviacku som mal 19. júna 1988. Moje prvé kaplánske miesto bola Nitra - Dolné mesto. Po troch mesiacoch som dostal povolávací rozkaz do západných Čiech na úsek Cheb - Tachov - Rozvadov. Kňazov vnímali ako nepriateľov štátu. Mnohí zažili tvrdé šikanovanie, pričom sme mali 24-25 rokov. Po revolúcii nastalo uvoľnenie, vojenčinu nám o pár mesiacov skrátili. V tom čase som už dokonca hrával hokejový prebor za Mariánské Lázně.
Hokej vás v podstate sprevádzal každým pôsobiskom.
- Začínal som v Žiline. Počas vysokoškolského štúdia v Bratislave sme si v rámci vychádzok mohli prenajímať ľadovú plochu na Slovane. Postupne sme si vybudovali dobré vzťahy s vedením aj hráčmi. Marián Bezák a Ľubo Pokovič mi boli dokonca na primíciách.
Ktoré farnosti vám vstúpili do života po návrate do civilu?
- Vo februári 1990 ma ustanovili za kaplána do Čadce. Po páde totality sa roztrhlo vrece s krstami, zrazu sme mohli ísť učiť náboženstvo do škôl, nevedeli sme, čo skôr. V auguste 1990 som dostal dekrét do Súľova. Súčasne som dochádzal do Žiliny na hokejové zápasy okresnej ligy za Terchovú. Hrával som aj so Slávom Cingelom, ktorého syn oblieka dres HC Lev Praha. Od augusta 1992 som nastúpil na desať rokov do farnosti v Trenčianskych Miticiach. V tomto období som slúžil zároveň ako neoficiálny duchovný pre Duklu Trenčín.
Čo nasledovalo potom?
- Presunuli ma na uvoľnené miesto kňaza v Nesluši. Obec má tri a pol tisíca obyvateľov, spolu s filiálkou Rudinská ide o jednu z najväčších farnosti na dolných Kysuciach. Vo farskej záhrade sme svojpomocne postavili hokejbalové ihrisko, ktoré otváralo desať krstných otcov na čele s Mirom Hlinkom, Majom Hossom a Igorom Murínom.
Ako ste sa dostali do Omšenia a Dolnej Poruby?
- V roku 2006 mi operovali platničku. Božím riadením som vo februári 2007 dostal poukaz do kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach. Po operácii som sa šiel párkrát prejsť okolitou prírodou. Kraj mi pripomínal domov. Zakrátko mi zomrela mama. Zažiadala sa mi zmena. Pán biskup Judák mi vyšiel v ústrety a ponúkol miesto na Považí v Omšení.
Vedeli ste predtým niečo o tejto farnosti?
- Trenčiansko som poznal, o farnosti ma informoval farár Omachel, ktorý žil v Omšení na dôchodku. Niečo som už vedel zo spomienok jeho synovca, môjho spolužiaka zo seminára. Myslím, že som sa nemusel dlho zoznamovať, prostredie mi bolo sympatické. Veľmi pozitívne som hodnotil, že ľudia sa ihneď ochotne zapojili do opravy kostola. Dnes to už nie je samozrejmosť, entuziazmus sa postupne vytráca. Cítiť, že tu ľudia ešte stále držia spolu.
Kedysi v spoločnosti kolovali reči, že kňazi musia rotovať. Máte totožný názor?
- Môže sa stať, že kňazovi menovanie nesadne a sám biskup usúdi, že sa trápi a pre dobro ľudí i kňaza treba urobiť zmenu. Treba tiež vychádzať z toho, že nie všetky fary sú rovnaké, čo sa týka duchovného života i materiálneho zabezpečenia. Prečo by mal byť niekto tridsať rokov na fare, kde má všetko a naopak niekto bývať medzi vlhkými múrmi?
Z tohto pohľadu je pre vás sedem rokov v Omšení a Dolnej Porube málo či veľa?
- To je ako v každom vzťahu. Môžete s niekým žiť aj tridsať rokov a vždy dokážete objaviť niečo nové. Z profesionálneho hľadiska je náročné, aby farár po rokoch dokázal ľudí stále zaujať. Doba sa mení. Keď som v minulosti zavolal decká opekať alebo pozerať videokazetu, mali zážitok. Dnes nie je jednoduché pritiahnuť mládež. Keď však kňaz dovŕši pokročilejší vek, zmenu prostredia znáša ťažko, podobne ako starší človek. Na druhej strane, život je zmena a zmena môže znamenať nový impulz. Pri kňazskej vysviacke sme biskupovi sľúbili úctu a poslušnosť. Dal som sa do služby cirkvi. Som ochotný ísť tam, kam ma pošlú.
Ako vyznieva vaša súčasná farnosť v porovnaní s ostatnými na Slovensku?
- V našej farnosti je náboženský život pomerne čulý. Ale ideálna farnosť neexistuje. Treba si uvedomiť, že atmosféru vo farnosti, tak ako aj v celej spoločnosti, vytvárajú ľudia. Tí dobrí sú často tichí, utiahnutí a málo výrazní. Potom niekedy vzniká dojem, akoby zlo víťazilo. Ďalšia vec je, že pokrstení ľudia často zabúdajú, kam patria. Mnohí sa tvária, že Boha a cirkev nepotrebujú, no keď príde nejaká rodinná udalosť, sobáš alebo krst, už im je cirkev dobrá.
Kňaz je pre farníkov bútľavou vŕbou,hromozvodom osobných problémov i poslednou nádejou. Len ťažko môže povedať nie. Odkiaľ čerpáte energiu?
- Každý človek potrebuje oddych. Nemôžeme len dávať, musíme aj načerpať. Veľký príklad máme v evanjeliu, keď jedného dňa Ježiš videl na samotných apoštoloch, že boli unavení. Stále za nimi prichádzali ľudia a vtedy im hovorí: „Poďte, utiahnime sa na osamelé miesto a oddýchnime si.“ Vo Svätom písme je napísané, že budeš šesť dní pracovať a siedmy odpočívať. Nemôžeme narušiť Boží poriadok, hoci mnohí to nechcú rešpektovať.
Ako najradšej relaxujete?
- Napĺňa ma ticho a modlitba. Rád si prečítam dobrú knihu, televíziu sledujem minimálne. Snažím sa byť stále aktívny, najradšej relaxujem pri športe. Keď mám čas, vyberiem sa na pár hodín domov do Vrátnej doliny. Ráno sa zvyknem prechádzať okolo priehrady pri Baračke alebo občas prevetrám kolieskové korčule na cyklotrase v Hornom Srní. Každú sobotu večer hrávam hokej na zimnom štadióne v Dubnici.
