Uplynulý ročník ste spoločne s Jánom Lašákom, Robom Petrovickým a Rasťom Pavlikovským začali v Dukle Trenčín. Ako si spomínate na toto obdobie?
- Dukla bola v najnáročnejšej situácií vo svojej histórií a chceli sme jej pomôcť. Musím povedať, že tie tri mesiace boli perfektné a mám z nich výborný pocit, rovnako ako aj ostatní chalani. Vyskúšal som si prácu v slovenských podmienkach. Zistil som, ako mladí hráči reagujú na podnety, ktoré sú v hokeji najpodstatnejšie. Veľa sme diskutovali s trénerom Kaláberom. Prispôsobovali sme tréningy tomu, aby sa podarilo nastaviť také kritéria, na ktoré sme boli zvyknutí v zahraničí. Za toto obdobie sa nám podarilo uskutočniť veľa z toho, čo sme si predsavzali a bol som spokojný, čo všetko sme stihli.
Bol najvýraznejší úspech zápas proti reprezentačnej dvadsiatke, kde prišlo až päťtistíc divákov?
- Zápasy s tímom do 20 rokov bývajú vo všeobecnosti málo navštevované. Podarilo sa nám pritiahnuť mladých ľudí zo škôl, ktorí vytvorili skvelú atmosféru a hlavne mali veľký zážitok. Pre nich to mala byť pozvánka na ďalšie zápasy, aby si v budúcnosti našli cestu na hokejový štadión. Úspechom bolo aj to, že sa nám na otvárací zápas sezóny podarilo osloviť Petra Bondru. Počas ročníka sa ukázal aj tréner majstrov sveta Ján Filc. Elektrizujúcim zážitkom bola slovenská hymna v podaní dua Twiins. Prišiel aj Tomáš Bezdeda a počas bežných zápasov sme privítali množstvo významných ľudí.
Ste známy tým, že v polovici sezóny odchádzate do zahraničia. Tentokrát ste opäť posilnili bieloruský Minsk, ktorý sa ale väčšinu sezóny trápil.
- Dinamo je pre mňa známym prostredím, veď som tam strávil už dva roky. Zväčša chodím do tímov, ktoré majú problémy a v podaní ktorých sezóna nie je dobre rozbehnutá. Realitu klubu spozná človek až vtedy, keď sa nedarí a prehráva sa. V tých chvíľach sa odkryjú všetky problémy, ktoré sú do tých chvíľ v úzadí. Je dobré, ak hokejista skúsi aj niečo podobné, potom z toho môže v budúcnosti ťažiť. Aspoň menšou náplasťou bol Pohár nádeje. V ňom sme sa prebojovali až do finále, takže som si sezónu predĺžil do apríla.
Snažíte sa šetriť sily, keďže sa pre vás sezóna pravidelne začína až v októbri alebo novembri?
- Má to isté výhody aj nevýhody. Mám rodinu a tri deti. Tie majú svoj program, z ktorého sa ťažko vytrhávajú, takže tým pádom si predlžujem čas, kedy som doma. Nie som už najmladší a polovičná sezóna mi ušetrí sily. To však neznamená, že sa poctivo nepripravujem po všetkých stránkach. Ak to robí človek poctivo aj v mojom veku nie je až také náročné udržiavať si vysoký štandard. Ďalšou výhodou je, že môžem pracovať v Trenčíne, na Slovensku a zisťovať, aká je situácia v hokeji ako takom. Zaujíma ma, ako to funguje. Zvonku sa na to pozerá inak, ako keď je človek priamo v centre diania. Až keď sa na to pozerám zvnútra, tak je to veľká skúsenosť.
Znamená to, že máte aj viac času na prácu agenta?
- Nerobím agenta, ale manažujem niektorých chlapcov, a to je rozdiel. Agent je v podstate obchodník, ktorý sa hokeju ani nemusí rozumieť. Jeho úlohou je vedieť predať na trhu hráča a dohodnúť podmienky zmluvy. Ja sa snažím v prvom rade usmerniť a poradiť hokejistom, aby sa rozhodli ísť tým správnym smerom a nie iba zaslepene riešiť finančnú stránku. Chcem nasmerovať hráčov tým smerom, aby dlhodobo a efektívne profitovali z tvrdej práce. Mám na to čas, baví ma to. Stále rozširujem kontakty po Európe a severnej Amerike. Viem, čo sa kde deje. Informácie sú najväčšou výhodou tohto biznisu.
Ktorým hráčom v tomto smere pomáhate?
- V uplynulej sezóne som pomáhal Petrovi Ölveckému zo Slovana. Debatoval som aj s Mirom Šatanom a riešili sme veľa detailov ohľadom začiatku jeho sezóny. Neoficiálne spolupracujem s viacerými mladými hráčmi, ktorí prídu za mnou po radu. Voľný čas sa snažím využívať týmto smerom. Spolupracujem s agentmi, manažérmi. Sledujem mládežnícky projekt „osemnástky“ a „dvadsiatky“. Vidím, ako chlapci napredujú alebo nenapredujú, ako znášajú tlak na vrcholných šampionátoch a aj prácu trénerov.
Čo najviac zaujíma našich hokejistov?
- U nás je najväčší problém s mentalitou. Nikdy by som netvrdil, že naši hráči nie sú pracovití, alebo nie sú odhodlaní ísť za svojim cieľom. V modernejších hokejových krajinách pracujú koncepčne a nie prvoplánovo. Hráči viac riešia svoje nedostatky, ako to, v ktorej lige hrajú. Možno to vychádza z toho, že povedzme hráči vo Švédsku vyrastajú v systéme, kde už sú v klube, ktorý má silu. Preto nemusia riešiť kde sa dostanú, keď budú starší, nakoľko v podstate v tom ktorom klube už vyrastajú. U nás vidím veľa chlapcov, ktorí riešia skôr sledovanie svojej kariéry pred tým, než by boli na určitý posun v kariére pripravení. Podobne sú na tom aj chlapci z Českej republiky. Dá sa povedať, že hokejovo sú pred nami iba preto, lebo majú väčšiu základňu.
Kde sa potom stala chyba?
- Vychádza to z mentality a troška aj z tvrdohlavosti. Kedysi hralo hokej na vysokej úrovni možno päť krajín na svete. My sme mali hokej postavený na talente. Tí lepší sa do mužstva dostali, pretože vedeli strieľať góly, alebo skvele brániť. Tí menej talentovaní tam proste neboli. V inom koncepte sa pracuje v USA, Kanade alebo Švédsku. Dieru do sveta urobilo Slovinsko, ktoré pracuje s perfektným systémom. Na ňom je vidno, že sa proti nim hrá ťažko. Nemôžem povedať, že by šlo o silu jednotlivcov, to by sme mali Slovincov porážať pravidelne, pretože ich základňa je taká maličká, že by to hokej v podstate nemal dovoliť, lenže koncepcia a systém je veľakrát viac, ako individuálny talent. V tomto smere musíme urobiť niekoľko zásadných zmien. Samozrejme, ponechajme si to, čo máme kvalitné a využime to, čo nám ponúka svetový hokej.
Kedy ste sa dostali ku spolukomentovaniu?
- Počas majstrovstiev sveta v hokeji 2006, ktoré sa konali v Lotyšsku, redaktor RTVS Andrej Miklánek prišiel s nápadom vytvoriť komentátorské dvojice. Tie pozostávali z komentátorov televízie a spolukomentátorov z profesionálnych hokejistov. Tí mali do komentovania priniesť zaujímavé informácie zo zákulisia a iný pohľad na dianie na ľadovej ploche. Videl som to v Amerike a tam to fungovalo. Tento nápad sa mi pozdával a nechal som sa na to nahovoriť. Podmienky však boli v Rige náročné. Napriek tomu, že sme prebehovali z jednej haly do druhej v rýchlom slede, ohlasy na našu prácu boli pozitívne. Stále je čo divákom ponúknuť a zlepšovať sa. Ľudia chcú viac ako iba obraz a vidieť samotný zápas. O rok sa svetový šampionát koná v susednej Českej republike a nemal by som tam chýbať. Minimálna vzdialenosť zvyšuje atraktivitu šampionátu. V Ostrave preto bude ešte viac našich fanúšikov, ako tomu bolo tohto roku v Minsku.
Je vidieť, že si prácu za mikrofónom užívate.
- Snažím sa divákom priesť informácie zo zákulisia a doplniť ich perličkami aj z nehokejového prostredia. Jedna vec je zabaviť ľudí pred obrazovkami. Snažíme sa ich zaujať aj pri menej zaujímavých zápasoch. V nich je viac miesta na odľahčenie, pretože nie sú priveľmi lákavé.
Autor: Barbora Pacholíková