Pavol Seriš je známy nielen v Trenčíne. Absolvent brnianskej JAMU, kde práve pokračuje v doktorandskom štúdiu, už od roku 2012 získava ocenenia doma aj v zahraničí. Jeho predstavenie budú môcť tento rok vidieť napríklad aj v Maroku.
TRENČÍN. Autorské divadlo, v ktorom mieša stand-up comedy, fyzické divadlo, absurdný humor, pantomímu či tanec, baví a rozosmieva väčšinu Trenčanov už pár rokov.
V rozhovore hovorí a j o tom, čo pre neho znamená úspech, skvelý deň, alebo ako vníma Trenčín.
Čo ťa zaujímalo v detstve? Bolo tam už vtedy niečo, čo ťa neskôr priviedlo k divadlu?
- Keď som bol malý, veľa som športoval. Chodil som osem rokov na karate, hrával futbal, jazdil na bicykli. Určite na mňa ale mali vplyv platne, ktoré doma počúval otec. Odmalička som tak poznal Radošincov, Cimrmanov, L+S ... Veľmi sa mi páčilo, že niekto rozpráva niečo vtipné na pódiu a masa ľudí sa smeje.
Kedy si si prvýkrát uvedomil, že divadlo by mohlo byť to, čo chceš alebo by si vedel robiť?
- Veľmi ma bavilo robiť humor v škole. Na základnej aj na gymnáziu som bol večne v tej partii, ktorá blbne. Školská trieda je publikum, ktoré je vždy pripravené sa smiať. Je však dôležité udržať hranicu, aby to neprešlo do úplnej rebélie. Mával som rôzne pokarhania, ale dvojke zo správania som sa úspešne vyhýbal.
Kedy si začal brať hranie vážnejšie? Mal si ambíciu hrať profesionálne, alebo to celé išlo skôr prirodzene?
- Vážnejšie som to začal brať, keď ma vzali na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne. To bolo asi prelomové, rok 2010. V júni som absolvoval štúdium jazykov na Masarykovej univerzite a v septembri som nastúpil na JAMU. Prihlásil som sa, aby som si raz v živote nevyčítal, že som to neskúsil. Bol to pokus, ktorý vyšiel. Ak by ma nevzali, zrejme by som dnes učil jazyky, tlmočil, prekladal, a divadlo by som mal ako občasný koníček.
Musí mať človek určité vlastnosti alebo predpoklady na to, aby vedel hrať?
- To je individuálne. Určite by mal prekonať strach, že ho ludia budú sledovať a hodnotiť. Na pódiu je herec akoby nahý, divák vidí každý jeho miniatúrny pohyb či gesto, nervozitu či prílišné sebavedomie. V autorskom divadle je to ešte znásobené. Hry si píšem sám, takže sa nemôžem vyhovárať na to, že je to zle napísané.
FOTO: ARCHÍV PS
Aké je kvalitné divadlo?
- Myslím, že by malo byť v prvom rade zrozumiteľné. Nemám v obľube príliš alternatívne divadlo, v ktorom divák netuší, o čo ide. Najjednoduchšie je vytvoriť „umenie", ktorému nikto nerozumie. Kvalitné divadlo by sa malo dotknúť emócií diváka, rozosmiať ho, rozplakať, zmeniť pohľad, preniesť ho na chvíľu z každodenného života. Divák musí zažiť niečo neobyčajné a príťažlivé.
Máš niekedy pred predstavením chvíle, keď pochybuješ o tom, či ľudí rozosmeješ, či to prijmú?
- Je veľký rozdiel medzi premiérou a následnými reprízami. Premiéra je vždy skok do neznáma, plná pochýb. Nikdy neviem, čo bude fungovať a čo nie. Ale keď hrám určitú hru desiaty, dvadsiaty či päťdesiaty raz, je osvedčená a už nepochybujem. Pri premiére si hovorím, že som to dlho písal, že som to dlho cvičil, a že sa nesmiem ponáhľať.
Myslíš si, že byť hercom či komikom, ktorý rozosmieva ľudí, deformuje človeka vo vzťahu k jeho blízkym?
- To by asi museli povedať moji blízki. Písanie a hranie komédií však má určite vplyv na môj život. Dennodenne hľadám humor v rôznych situáciách. Sledujem ludí, ich chôdze, gestá, konanie. Stále si niečo zapisujem, potom to rozvíjam a rozmýšľam, ako by sa to dalo preniesť na pódium.
Je ťažké sa preladiť naspäť z hrania na normálnu „realitu"?
- Áno, niekedy sa stane, že hrám aj pár hodín po predstavení. Sú ludia, ktorí ma inšpirujú k neustálej komediálnej tvorbe. Navzájom sa dopĺňame a vieme sa hodiny baviť o ničom a pritom sa stále smiať.
Čo j e podľa teba na hraní najťažšie?
- Asi sa vždy vedieť naladiť na predstavenie tak, aby človek nemyslel na nič iné a stopercentne sa koncentroval a užil si výstup. Aby zahral naplno pre 400 aj pre 20 divákov, v Národnom divadle či v malej kaviarni.
Aké veci ti robia najviac radosti okrem hrania?
- Veľa vecí. To, že som pánom svojho času, že už si môžem vyberať, kde budem hrať a kde nie. Že ma moja tvorba bez problémov uživí a nemám nad sebou žiadneho šéfa. Niekoľko rokov už žijeme s priateľkou v Brne, máme pekný byt a dve mačky. Mám príjemné domáce zázemie, čo je pre mňa a tvorbu mimoriadne dôležité.
Čo je pre teba skvelý deň?
- Keď toho stihnem veľa. Niečo prečítať, niečo napísať, navariť, zašportovať si, večer zahrať pred živelným publikom, byť s ľuďmi...
Ako vnímaš úspech? Čo pre teba znamená?
- Úspech je to, že robím a živím sa niečím, čo ma napĺňa. To, že dramaturgovia mnohých divadiel a festivalov doma i v zahraničí majú o moje predstavenia stúpajúci záujem. To, že ma etablovaní divadelníci pozývajú na spoluprácu. Napríklad túto sezónu ma český režisér Martin Františák pozval do inscenácie Kráľ Oidipus v Národnom divadle Brno. Hrať v krásnom Mahenovom divadle je výborná skúsenosť, ktorá jeden deň padla z neba.
Ako vnímaš Trenčín a ľudí v ňom vo vzťahu k divadlu?
- Trenčín je príjemné menšie mesto, ku ktorému mám špeciálny vzťah. Tu som sa narodil a tu mávam premiéry svojich hier. Mám tu domáce publikum, ktoré mám veľmi rád. Divákom som veľmi vďačný, že na moje hry chodia, často aj opakovane. Rád by som trávil v Trenčíne viac času, v poslednej dobe mi to však vychádza len na pár dní do mesiaca.
Kedy ťa najbližšie v Trenčíne uvidíme hrať?
- Najbližšie hrám v stredu 20. mája komédiu „Zo ZOO", ktorú tento rok predstavím aj na Pohode.
Vidíš rozdiel v publiku v rôznych mestách a krajinách?
- Publikum je vždy iné, v počte, v zložení, vo vekovom priemere. Ťažko sa to generalizuje. Moja skúsenosť je, že Slováci sú živší a temperamentnejší ako Česi, a Taliani sú zas živší ako Slováci. Poliaci sú konzervatívnejší. Príliš sa počas predstavenia nesmejú, o to viac na konci tlieskajú. Stredoškoláci sú divokejšie publikum ako seniori a podobne.
Na čom momentálne pracuješ?
- Teraz som dopísal drámu s názvom „Kto je tu navyše?" a poslal ju do dvoch dramatických súťaží. Na 1. apríla sme pripravili v Divadle Bolka Polívku kabaret, ktorý vyšiel dobre a bude mať pokračovania. Prekladám svoju hru „Chutilo vám, páni?" do francúzštiny, pretože koncom apríla hrám na festivale FITUA v Maroku. V máji by som mal hrať na festivale v iránskom Teheráne. Ako doktorand na JAMU postupne píšem dizertačnú prácu a učím v dvoch ateliéroch. Na jeseň by som rád pripravil obnovenú premiéru hry „Pri kase", ktorú som napísal už v roku 2008, ale hral som ju len trikrát. Zo starších hier, ktoré som napísal ešte v amatérskom období, má najväčší potenciál. Téma supermarketov a konzumu je dnes ešte aktuálnejšia ako vtedy.
